Otto Synek

22.9.1900 Praha – 29.9.1941 Praha

Rodina Synkových

Karolína Synková rod. Kleinová (5.10.1869 Předslav - 11.7.1943 Terezín) povolaním žena v domácnosti a Josef Synek rod. Synek (19.2.1863 Krchova Lomná - 6.2.1945 Terezín) povolaním úradník v advokátskej kancelárii. Manželstvo uzavreli 24.2.1895 v Prahe. Manželia Synkoví mali šesť detí.

  • Eliška Hrušková rod. Synková (27.9.1896 Praha - 1966)
  • Irena Franklová rod. Synková (29.5.1898 Praha - ?)
  • Otto Synek rod. Synek (22.9.1900 Praha – 29.9.1941 Praha)
  • Viktor Synek rod. Synek (10.2.1903 Praha – 1.6.1942 Mauthausen)
  • Marta Klímová rod. Synková (14.10.1905 Praha - 1994 Praha)
  • Hedvika Sládková rod. Synková (30.1.1910 Praha - 6.7.2004 Praha)

Manželia Synkoví zomreli v koncentračnom tábore Terezín. Karolína Synková na rakovinu krčka maternice. Josef Synek asi na následky staroby a podmienok v koncentračnom tábore. Josefa Synka delili necelé tri mesiace do konca vojny. Nielen manželov Synkových stretol osud spojený s koncentračným táborom. Viktor Synek bol popravený v Mauthausene. V koncentračnom tábore Terezín sa ocitli aj jeho sestry Irena a Marta s rodinou.

Eliška Hrušková

Eliška Hrušková bola najstaršou dcérou manželov Synkových. Vyštudovala obchodnú akadémiu. Po prvej svetovej vojne sa vydala za významného českého sochára Jaroslava Hrušku (9.5.1890 - 4.7.1954 Plzeň), s ktorým odišla do Francúzska, kde získal zákazku zhotoviť pomník českých legionárov v Ardénách.

Eliška a Jaroslav Hruškovy boli rodičmi akademického maliara Jiřího Hrušky (10.2.1921 Paríž - 29.8.2016 Praha). Okrem Jiřího mali ešte syna Zdeňka. Manželstvo Hruškových sa rozpadlo a Eliška sa vrátila späť do Prahy, kde sa vďaka získaným jazykovým znalostiam zamestnala v Českej poisťovni. V roku 1939 po okupácii sa neprihlásila k svojmu židovskému pôvodu, i cez to, že to bol veľmi riskantný krok, ktorý jej však napodiv vyšiel. Po vojne sa Eliška vydala za Leopolda Kodeša. Leopold Kodeš bol jedným zo zakladateľov KSČ. Za vojny bojoval na západnom fronte, prevažne v Afrike.

Irena Franklová

O jej živote nemáme bližšie informácie. Rovnako ako Marta, aj Irena skončila v koncentračnom tábore Terezín. Deportovaná bola 27.7.1942 a prešla si tzv. pochodom smrti, ktorý síce prežila, ale s podlomeným zdravím sa dožila iba začiatku 50. rokov minulého storočia.

Viktor Synek

Viktor Synek bol rovnako ako jeho starší brat Otto Synek politicky aktívny. Viktor študoval práva na Karlovej univerzite (nie je jasné, či ich ukončil). Pracoval ako novinár a redaktor v Rudém právu. Bol funkcionárom Rudých odborov a ÚV KSČ. Bol vo vedúcej funkcii I. ilegálneho vedenia KSČ. Viktor Synek bol zatknutý v roku 1941 a po roku väzenia na Pankráci bol v roku 1942 transportovaný do Mauthaussenu, kde bol aj popravený. Viktor bol jednou z prvých obetí stanného práva.

Manželka Božena (24.7.1908 - 18.11.1993) so synom Ivanom (19.5.1930 - 19.11.2011) sa našťastie vyhli koncentračnému táboru nakoľko ich strana tajne poslala do Sovietského zväzu. Božena tam pracovala v česko-slovenskej redakcii moskovského rozhlasu.

Syn Ivan zastával v profesnom živote pozíciu prekladateľa a tlmočníka prezidenta Antonína Novotného, o ktorú prišiel nakoľko vyjadril nesúhlas so vstupom sovietských vojsk, za čo bol označený ako zrádca režimu a zbavený všetkých svojich funkcií.

Marta Klímová

Marta Klímová sa vydala za Dr. Ing. Viléma Klímu DrSc. (10.4.1906 Sládkovičovo - 6.10.1985 Praha) popredného vedeckého odborníka v odbore silnoprúdovej elektrotechniky. Vilém si pôvodné priezvisko Kauders nechal pred druhou svetovou vojnou zmeniť na Klíma. Marta a Vilém mali spolu dvoch synov Ivana a Jana. Ivan Klíma je český spisovateľ a dramatik. Jan Klíma fyzik, spisovateľ a prekladateľ.

Marta Klímová bola spolu so synmi transportovaná do koncentračného tábora Terezín. Išlo o prvý transport, ktorý bol z Prahy vypravený. Transport vyrazil 1.11.1941 od Veľtržného paláca v Holešoviciach. Vilém Klíma bol transportovaný až 24.11.1941. Odišiel tzv. AK transportom (Aufbaukommando), ktoré tvorilo 342 mladých mužov, ktorých úlohou bolo príprava kasárni na príchod veľkého množstva ľudí. Vilém Klíma prežil tzv. štrnásťdenný pochod smrti zo Sachsenhausen. Našťastie všetci prežili a Marta Klímová sa následne stala ženou v domácnosti.

Hedvika Sládková

Hedvika Sládková spolu s Ottom a Viktorom Synkovými pôsobila za prvej republiky v strane, zúčastňovala sa príprav demonštrácií. Cez vojnu emigrovala cez Poľsko do Sovietskeho zväzu, kde pôsobila v českom vysielaní rádia Moskva, v ruskom meste Jaroslavi. Tu spoznala aj Rudolfa Slánskeho a stala sa jeho blízkou spolupracovníčkou.

Po vojne pôsobila najprv v Revolučnom odborovom hnutí, neskôr ako tajomníčka Rudolfa Slánského, kde pôsobila až do jeho smrti pri politických procesoch v roku 1952. Behom procesov s „židokomunistami“ ju prenasledovanie minulo. Počas toho ako väznili Arthura Londona, starala sa o jeho rodinu. Hedvika Sládková po procesoch odišla do ústrania. Komunistickej ideológii zostala verná po celý život. Zmeny okolo perestrojky a Nežnej revolúcie prežívala veľmi ťažko.

Priamy príbuzní na Hedviku spomínajú takto: „Bola to skutočná osobnosť, rýdza, priama, rozhodná a pevná. Milujúca a od odchodu Jiřího Sládka, svojho manžela, osamelá. U nej v byte sa vystriedalo mnoho jej príbuzných a všetkých nás milovala.“


Osobný život

V roku 1931 sa Ottovi Synkovy narodil syn Stanislav (2.9.1931 Praha – 8.10.2015 Bratislava), ktorého mal s vtedajšou známosťou Matildou Mogányovou rod. Čechová (12.3.1908 – 14.4.1988 Bratislava). Matilda bola členkou KSČ, do ktorej vstúpila v roku 1927. V roku 1928 Matilda odchádza do Prahy, kde jej bola zverená funkcia vedúcej mládeže KSČ v Holešoviciach.

Matilda sa v Prahe podieľala na mnohých mládežníckych akciách organizovaných stranou ako napr. v roku 1930 pochod „krvavé Velikonoce“ v Radotíne. Rozdávala ilegálne časopisy, za čo bola štyri mesiace väznená. V roku 1930 utrpela zranenia pri prepade ústredia KSČ národnými demokratmi a fašistami.

O tom ako sa Matilda a Otto spoznali nie sú zachované bližšie informácie, ale je viac než pravdepodobné, že počas Matildinho pôsobenia v Prahe s Ottom počala syna Stanislava. Matilda nikdy nebola manželkou Otta. V roku 1932 musela odísť naspäť do Bratislavy, kde so sebou vzala i syna Stanislava. Stanislav dostal priezvisko po matke. Neskôr sa vydala a mala ešte jednu dcéru Tatianu Židovskú rod. Mogányovú.

Manželkou Otta bola Matylda Synková rod. Matoušková (9.3.1906 Brumov – 3.8.1949 Praha). Zosobášili sa v roku 1934.

Matylda bola československá odbojárka, politička KSČ a povojnová poslankyňa Ústavodarného národného zhromaždenia a Národného zhromaždenia ČSR. Už ako devätnásť ročná sa vydala na cestu politického života. V roku 1926 vstúpila do KSČ. Ako úradníčka v sklárňach továrnika Schreibera v Svätej Sidónii organizovala v roku 1928 stávku sklárov. Následne bola prepustená a vyhodená z bytu. Od tridsiatych rokov minulého storočia pracovala v tvoriacich sa Rudých odboroch, v oddelení kovorobotníkov a v krajskej komisii žien. Po absolvovaní leninskej školy v Moskve v roku 1930 pracovala na sekretariáte ÚV KSČ. Do roku 1941 počas fašistickej okupácie pracovala v strane ilegálne. Otto mal s Matyldou jednu dcéru Hanku Synkovú (5.6.1938 - 7.11.1999).

Hanka nemala ľahké detstvo. Vyrastala bez otca i matky. Okrem tejto tragédie sa musela cez vojnu ukrývať u príbuzných nakoľko ju hľadalo gestapo. Našťastie ju nikdy nenašli. Istý čas žila aj na Slovensku u pani Margity, sympatickej rómky. Hanka sa po prvýkrát stretla s matkou ako osem ročné dievča. Po matkinej smrti žila Hanka u Ottovej sestry Hedviky Sládkovej.

Po vojne, kedy sa Matylda vrátila z koncentračného tábora v Ravensbrucku sa opäť stala poslankyňou. Jej pracovná činnosť bola prerušená liečením v sanatóriu kvôli následkom z pobytu v koncentračnom tábore. V roku 1946 bola zvolená za poslankyňu ÚNS, kde pracovala ako členka sociálno-politického a zdravotníckeho výboru. Ako delegátka ČSR sa zúčastňovala zjazdov a konferencií pokrokového ženského hnutia. Pracovala na ministerstve ochrany práce a sociálnej starostlivosti ako zástupkyňa ministra, do ktorej bola vymenovaná 1.6.1949. Zasadila sa o výstavbu prvej továrne na penicilín. Bola autorka zákona na ochranu matiek, podľa ktorého poskytoval štát rodičkám osemnásť týždňovú platenú dovolenku.

Matylda sa po roku 1948 zaplietla s tými najhoršími ľuďmi v strane ako napr. s Viliamom Širokým, ktorý bol agentom sovietskych tajných služieb a bol nasadený priamo na Klementa Gottwalda, o ktorom predával rusom informácie.

Matylda bola nájdená vo svojom byte v roku 1949 mŕtva. Údajná sebavražda niesla všetky stopy popravy, ako ich v tej dobe vykonávala štátna bezpečnosť. Dôvodom odstránenia Matyldy boli možné kontakty s gréckymi komunistami, ktorí jej údajne predali informáciu o procesoch prebiehajúcich v Rusku. Matylda tak mohla byť zavraždená priamo na pokyn KGB. Ide však iba o dohady.


Štúdium a práca

Otto Synek navštevoval obecnú školu (päť tried) u sv. Jakuba v Prahe. Stredoškolské vzdelanie absolvoval na reálnom gymnáziu na Truhlářske ulici a tiež na obchodnej akadémii v Karlíne (dnešná Kollárovka), ktorú ukončil v roku 1919 ako žiak IV.B pod dozorom triedneho učiteľa Vlastimila Frida.

Už počas štúdií bol politicky aktívny a to od roku 1916 v nár. soc. mládeži, kde zotrval do roku 1919. Od tejto doby sa svojho politického angažovania vzdal a bol len pozorovateľom politického diania.

Po škole sa na krátky čas zamestnal v cukrárskej spoločnosti so sídlom na Havlíčkovom námestí v Prahe. Tu zotrval však veľmi krátko. Následne sa zamestnal v banke Bohémia sídlom na Příkopech, kde zastával pozíciu tlmočníka. V Bohémii zotrval dva roky. V roku 1921 mladý Otto zorganizoval a zároveň sa stal účastníkom bankovej stávky za zvýšenie miezd počas ktorej bol zatknutý, čo malo za následok jeho prepustenie zo zamestnania. Išlo o jednu z mnohých vĺn stávok, ktoré v tomto roku zasiahli české banky.

Odtiaľ jeho cesta smerovala do bankového domu Marcel Schwob na Národnej tříde a následne do Paríža, kde bol zamestnaný v centrále Banque de Bays necelý rok.

Po tejto skúsenosti sa vrátil, a na jeden a pol roka sa zamestnal v bankovom dome Krása a spol. sídlom na Celetnej ulici. Ďalším z jeho mnohých zamestnaní bol účtovník v Medzinárodnom všeodborovom zväze na Ječné ulici. Odtiaľ jeho kroky smerovali do I. Kraja komunistickej strany, kde pracoval na pozícii pokladníka a účtovníka až do roku 1927. Následne sa stal tajomníkom krajského výboru KSČ v Prahe. V roku 1932 sa stal zodpovedným redaktorom časopisu Škodovák a v 1933 redaktor Mladej Gardy či Plzenskej Pravdy. V roku 1939 pracoval ako organizačný úradník vo firme Hitrogenium-Honox na Křížovej ulici.

Hovoril plynule francúzsky, anglicky, čiastočne nemecky a rusky.


Politická kariéra

Po prepustení z väzenia začal byť Otto činný v ľavicovom odborovom a mládežníckom hnutí a od roku 1923 sa stal členom KSČ, ktorá v tom období patrila medzi tri najsilnejšie strany s počtom 132 000 členov.

Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia sa začlenil do skupiny mladých radikálnych komunistov tzv. „Karlínští kluci“ pod vedením Klementa Gottwalda. Pejoratívnu prezývku dostali od starších komunistov okolo zakladateľa Bohumíra Šmerala a bol odvodený od Gottwaldovho pracoviska, pražského sekretariátu v Karlíně. Karlínští kluci boli silne promoskovský a tvorili tak vtedajšiu opozíciu KSČ. Neskôr sa tento spočiatku pejoratívny názov stal bežným označením vedenia KSČ po roku 1929.

Karlínšti kluci bola skupina funkcionárov KSČ, ktorí sa do vedenia dostali vnútrostraníckym pučom (zbavili sa pôvodného vedenia strany a vylúčili nepohodlných členov). Na V. Zjazde (18 – 23.2.1929) KSČ stalinizovali, keď stranu podriadili kominterne. Zjazd sa uskutočnil v budove terajšej Domoviny – kultúrneho zariadenia v ulici Na Maninách, v pražských Holešoviciach. Kominterna bola medzinárodná komunistická organizácia založená v Moskve v roku 1919.

Spolu s Gottwaldom prevzali vedenie a do popredných pozícií nastúpili Guttmann, Kopecký, Reiman, Šverma a Slánský. Do poprednej pozície sa však Otto nedostal.

Otto sa údajne do popredných pozícií nedostal z dôvodov sympatií k prozápadnému krídlu. Pred vojnou v strane súperili dve krídla: proruské a západne orientované. V strane presadzoval západne orientované krídlo a spoluprácu s francúzskou komunistickou stranou. Sám bol frankofónny. K tomuto krídlu patril už spomínaný Arthur London.

Začiatok tridsiatych rokov sa niektorí zakladajúci členovia odtrhnú od Karlínskych klukov. V rokoch 1933 – 1935 sa Otto stáva vedúcim tajomníkom krajského výboru KSČ v Prahe.

Otto sa následne v roku 1935 pripája k Jánovi Švermovi, ktorý dočasne uprednostňuje miernejšiu politiku Ľudovej fronty proti fašizmu. Táto politika bola silne presadzovaná i na vzdory kritike z vlastných radov či zo strany KSČ. Otto bol KSČ za svoj odchod koncom roku 1935 silne kritizovaný a označovali ho za oportunistu. Navzdory tomu sa v roku 1935 stáva poslancom národného zhromaždenia a poslancom bol až do roku 1939. Mandátu bol však zbavený už v roku 1938 v dôsledku rozpustenia KSČ.

Po tomto rozpustení strany bol Otto údajne priamym rozkazom Klementa Gottwalda postavený do čela odboja – bol 1. tajomníkom ilegálneho ústredného výboru. Z titulu svojej funkcie mal zostať v Prahe, čo sa vzhľadom k jeho židovskému pôvodu rovnalo rozsudku smrti zo strany predsedu KSČ.

Medzitým sa v rokoch 1936 – 1938 stáva vedúcim tajomníkom krajského výboru KSČ v Plzni.


Smrť

Otta si našla smrť pomerne skoro. Zatkli ho už v roku 1939. Otto bol údajne zastrelený. Vnučka Otta Synka dostala článok s názvom „Hrdina, ktorý nikdy nezomrie“ od Jarmily Fromkovej (druhá žena Jiřího Sládka) zo starých povojnových novín, kde uvádza autor a očitý svedok situáciu, kde drevený voz dopravil niekoľko politických väzňov na miesto popravy. Behom cesty Otto opätovne na voze vstával a spieval internacionálu, pritom ho Nemci opakovane zrážali pažbami svojich pušiek k zemi.

Keď si Ottova matka prišla pre jeho osobné veci, nemeckí vojaci jej odovzdali informáciu, že Otto zomrel ako hrdina – pri mučení nikoho nevyzradil. Nacisti ho údajne utĺkli pažbami svojich pušiek skôr ako dorazili na miesto popravy, dnes pietneho miesta jízdarny ruzyňských kasáren.

Išlo o prvú vlnu popráv popredných politikov cez Heydrichovo stanné právo. Zomrel ako 41 ročný.

Česť jeho pamiatke.


Ulice

Ulice, ktoré boli alebo aktuálne sú pomenované po Synkových.



Poďakovanie

Vďaka môjmu nebohému starému otcovi Stanislavovi Čechovi, ktorý mi dal prvý impulz a informácie o jeho otcovi.

Veľká vďaka patrí MUDr. Martinovy Konečnému a Markéte Malcovej, ktorí mi svojimi spomienkami a cennými informáciami pomáhali doplniť a uceliť informácie o živote ich starého otca Otta Synka a jeho rodine.

V neposlednom rade ďakujem aj Vendule Císařovskej za informácie o jej babičke Eliške Hruškovej a Táňi Tomšů za informácie o jej starom otcovi Viktorovi Synkovi.

Okrem príbuzných som čerpal informácie z rôznych zdrojov. Týmto ďakujem www.holocaust.cz, www.brumov-bylnice.cz, www.oavin.cz, Matrike mestskej časti Praha 1, www.ahmp.cz.


Kontakt

Ak ste na stránke našli nezrovnalosti, chcete doplniť chýbajúce údaje alebo máte tipy na zdroje, dajte mi vedieť na info@ottosynek.sk.

Prehliadaním internetových stránok potvrdzujete, že ste si prečítali a rozumiete nižšie uvedeným podmienkam používania stránok a zároveň sa zaväzujete ich dodržiavať. Autor si vyhradzuje právo tieto podmienky alebo informácie uvedené na stránkach upravovať a meniť. Žiadame Vás, aby ste nepoužívali tieto internetové stránky ak s uvedenými podmienkami nesúhlasíte.

Autor umožňujuje prezeranie a preberanie informácií z týchto stránok iba na osobné a nekomerčné používanie, pod podmienkou neporušovania autorských práv a iných práv duševného vlastníctva. Publikovaním informácií na týchto internetových stránkach nemôže byť považované za poskytnutie práva na ich používanie v zmysle ochrany autorského alebo iného práva duševného vlastníctva. Bez predchádzajúceho súhlasu autora, nie je povolené z internetových stránok kopírovať, zverejňovať, napodobovať alebo rozširovať texty, fotografie, ochrannú známku, grafické prvky, zvuk ani obraz, a to ani ako celok, ani ich časti. Obsah stránky je možné zdieľať výlučne ako odkaz na URL adresu stránok. Neoprávnené používanie informácií z týchto stránok v akejkoľvek forme bude porušením právnych predpisov o autorskom práve a iných právnych predpisov na ochranu práv duševného vlastníctva, s uplatnením si nárokov na dosiahnutie odškodnenia.